Raz sa mi stalo, že počas doučovania mojej žiačke zazvonil mobil. Spýtala sa ma, či ho môže zdvihnúť. Prikývla som. „Ešte som doma, musím pomôcť mame, prídem neskôr.“ znela jej odpoveď na otázku volajúcej kamarátky, prečo mešká na dohodnuté stretnutie. Keď som počula túto „nepravdivú“ odpoveď, nevedela som, čo si mám myslieť. Po skončení hovoru mi žiačka začala vysvetlovať.“Viete, nemôžem povedať kamarátke, že chodím na doučovanie, pretože by sa mi vysmiala. Vraj na doučovanie chodia len „lúzeri“.  Spýtala som sa jej, prečo si to myslí. Povedala mi, že sa v ich triede žiakom, ktorí pri učení potrebujú pomoc, vysmievajú. Začala som listovať v zozname svojich žiakov. „Neprosperujúci žiaci sú iba menšou časťou celkovej skupiny žiakov, ktorých doučujem.“ „A kto sú tí ostatní žiaci?“ nechápavo mi kládla otázku. Sú to rôzni ľudia…napr.

jednotkári, ktorí chcú vedieť jazyk ešte lepšie, než sa u nich v triede vyžaduje, neučia sa kvôli známkam, ale pre svoju lepšiu budúcnosť. Ďalšiu skupinu tvoria dospelí, ktorí potrebujú pripraviť na pracovný pohovor, aby získali prácu v zahraničí..sú to úspešní ľudia-lekári, zdravotné sestry, pracovníci z oblasti gastronómie, ale aj rôzne iné povolania.  Od tohto dňa už moja žiačka neklamala kamarátke ohľadom doučovania, pretože pochopila, že doučovanie môže byť prospešné pre každého, kto sa z akéhokoľvek dôvodu rozhodol zlepšiť si svoje jazykové znalosti.